Matej Bel

24.05.2010 22:59

 

Životopis

    Narodil sa 22. marca 1684 v obci Očová v bývalej Zvolenskej stolici. Presný dátum jeho narodenia nemôžeme presne určiť, lebo v rôznych dokumentoch sa uvádzajú rôzne dátumy. Podľa vlastných slov sa narodil v deviaty deň pred 1. aprílom, to znamená 23. marca. Tento dátum sa uvádza v životopise, ktorý napísal pri ustanovení za evanjelického farára v Banskej Bystrici. Pri zápise Mateja Bela na univerzitu v Halle je uvedený dátum narodenia 22. marec 1684.

 

    V rokoch 1690 – 1703 Matej Bel navštevoval školy v Lučenci, Kalinove, v Dolnej Strehovej, Banskej Bystrici, Bratislave a vo Veszpréme. Počas svojich štúdií si osvojil základy gréčtiny, hebrejčiny a iných orientálnych jazykov, ktoré mali slúžiť štúdiu biblie v origináli. Jazykové znalosti si rozšíril o základné poznatky teológie, rétoriky, histórie, geografie, matematiky, fyziky, biológie, chémie. 20. Októbra 1704 prijali Mateja za poslucháča teologickej fakulty na univerzite v Halle. Okrem teologických predmetov študoval aj právne disciplíny a o niečo neskôr aj vedné odbory. Štúdium ukončil 24. augusta 1707.

 

    Vrátil sa do Banskej Bystrice, kde ho 30. Novembra 1708 ho vysvätili a uviedli do úradu farára a zvolili za konrektora gymnázia. Ako prívrženca stavovského povstania ho v januári 1709 v Banskej Bystrici odsúdil cisársky generál na smrť, no napokon ho omilostili. Na toto obdobie spomínal, ako na svoje druhé narodenie. 8. Januára 1710 sa oženil so Zuzanou Herrmanovou dcérou váženej meštianskej rodiny s ktorou mal osem detí. Začiatkom marca 1714 prijal miesto na gymnáziu v Prešporku. 4. septembra 1719 mu ponúkli miesto farára a on ponuku prijal. Po prvej mozgovej porážke mu ochrnula pravá polovica tela. V roku 1744 sa Matej Bel stal prvým farárom, čiže seniorom evanjelickej cirkvi v Prešporku. Jeho choroba sa zhoršovala, preto sa rozhodol odísť do dôchodku. Väčšinu času trávil v rakúskych kúpeľoch, kde aj 29.augusta 1749 dostal nový záchvat mozgovej porážky. Pri prevoze do Prešporka zomiera.

 

Dielo Mateja Bela

    V dielach Mateja Bela sa najčastejšie stretávame z menami reprezentantov empirizmu a racionalizmu, a Angličanom Francisom Baconom a Francúzom Reném Descartom.

 

     Matej Bel je však aj priekopníkom druhej výraznej črty vedeckej revolúcie: je organizátorom moderného vedeckého života. S Belovým menom sa v polovici tridsiatych rokov spája odvážny pokus o založenie Celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Išlo o jeden z typov vedeckých akadémii, aké sa začali v západnej Európe zakladať od začiatku 17. storočia. Spoločnosť mala vydávať vedecký časopis Observationes Posonienses – Bratislavské pozorovania. Návrh však narazil na odpor jezuitov a nerealizoval sa. Založil uhorskú vlastivednú školu, ktorej princípy pretrvali až do 19. storočia.

 

    Hlavným cieľom jeho prác bolo podnecovanie záujmu o kultúru národných jazykov, ale aj veľké úsilie o vzájomné pochopenie a zblíženie národov Uhorska. V prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v histórii, jazyku a literatúre. Slovenské povedomie prejavil v mnohých prácach: v Notitiách vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu, v duchu Maginovej Apológie bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode k dielu P. Doležala Gramatica Slavo - bohemica vysoko vyzdvihol biblickú češtinu, porovnávajúc jej krásu s ostatnými európskymi jazykmi, čo bola dovtedy najväčšia chvála na češtinu ako kultúrny jazyk Slovákov. Nemalú pozornosť venoval aj dejinám a súčastnému stavu Rusínov.

 

    Ďalšie práce vzišli z jeho prekladateľskej a pedagogickej činnosti. Ako aktívny stúpenec pietizmu, protestantského cirkevno-náboženského smeru, sa venoval prekladateľskej a vydavateľskej činnosti v oblasti náboženskej tvorby. Vydal niekoľko prekladov náboženských kníh v bibličtine a madarčine. Zo všetkých spomeňme aspoň modlitebnú knižku nemeckého mystika J. Arnda, s D. Krmanom preložil do biblickej češtiny Nový zákon, do maďarčiny prácu nemeckého teológa A. I. Freylinghisia Glucha, vydal preklad Nového zákona G. Károliho, v latinčine preklad Nového zákona v úprave S. Castillianeho, Dávidovsko - šalamúnsku etiku tohože autora a jeho úpravu diela humanistu T. Kempenského. K Davidovsko - šalamúnskej etike napísal rozsiahly úvod s charakterom štúdie, v ktorej sa prejavil ako dôsledný pietista. Na čelné miesto môžme zaradiť knihu Biblia sacra aneb Biblí svatá, ktorú sčasti preložil, sčasti upravil a pripravil na vydanie.

 

    Jeho pedagogická tvorba bezprostredne súvisí s jeho praktickou učiteľskou činnosťou. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky, v Bratislave teológiu a filozofiu, do ktorej zahrnul aj logiku, gnozeológiu, dejiny filozofie, fyziku a prírodopis. Vydal učebnicu rétoriky s obsiahlou metodologickou štúdiou, upravenú latinskú gramatiku K. Cellaria a jeho prepracovaný štvorjazyčný latinsko - nemecko - maďarsko - český slovník. Pre žiakov a širšiu verejnosť vydal učebnicu nemčiny, učebnicu geografie vydal po smrti J. Tomka - Sásky.

 

    V roku 1735 začal vydávať edície naračných prameňov k uhorským dejinám - Adparadus, v úvode ktorého navrhol program kolektívneho výskumu prameňov k dejinám Uhorska. Plánoval vydať tri zväzky, v každom po desať prameňov. Vyšiel iba 1. zväzok, z ďalšieho dva pramene, ostatné zostali v rukopisoch. Jednotlivé časti venoval významným magnátom alebo katolíckym cirkevným hodnostárom, prevažná časť prameňov sa vzťahovala na uhorské dejiny 16. a 17. storočia.

 

    Jeho hlavným životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného výskumu Uhorska. Notitia Hungariae novae historici - geographica – Historicko - zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku.

    Predstavujú epochálne dielo, ktoré vzišlo z Belovho vedeckého projektu, z jeho vlastivednej koncepcie výskumu súvekého Uhorska, ako i z jeho organizačných aktivít. Dielo malo pozostávať z dvoch častí - staré Uhorsko a nové Uhorsko. Staré Uhorsko malo byť spracované v štyroch knihách - Skýtska, Hunská, Avarská, Maďarská. Nové Uhorsko v troch knihách - Dejiny, Zemepis, Prírodopis. Z tohto projektu sa realizovala iba kniha Zemepisu - Notitia. Z plánovaných 7 zväzkov vyšli štyri. V Notíciách Matej Bel publikoval historické a zemepisné vedomosti stolíc Preddunajska, ktoré zhodou okolností ležali prevažne na území západného a stredného Slovenska.

1. zväzok - opis Bratislavy a Bratislavskej stolice

2.zväzok - dokončuje opis Bratislavskej stolice a uverejňuje notície Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej stolice. Tento zväzok odovzdal do rúk cisára v roku 1736.

3. zväzok - vychádza v roku 1737 a uverejňuje v ňom notície stolíc Peštianskej, Pilišskej a Šoltskej.

4. zväzok - mohol uzrieť svetlo sveta až roku 1742. Uverejnil v ňom notície Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej, Hontianskej a Malohontianskej stolice.

   Notitie ostatných uhorských stolíc zostali v rukopisoch, v ktorých sa zachovali aj takmer všetky podklady knihy Prírodopis. Sú v maďarských archívoch. Jeho manželka ich predala arcibiskupovi J. Baťánovi, časť kúpil A. F. Kollár pre Dvornú knižnicu vo Viedni.

    Na cestách po Uhorsku sa usiloval oboznámiť s reáliami, ktoré chcel vo svojich dielach opisovať. Vedel, že také množstvo materiálu nezvládne sám spracovať, preto sa usiloval okolo seba združiť kolektív spolupracovníkov. Boli medzi nimi napríklad Ján Matolay, Ján Tomka Sásky, Samuel Mikovíni, Andrej Cemanka, J. Richter, Juraj Buchholtz a mnohí iní. Celé časti dával spracovávať aj svojim žiakom. Z poverenia cisára Karola IV. vyhotovil mapy do Notitií jeho priateľ S. Mikovíni.

    V roku 1740 zomrel patrón Notícií Karol IV. a k vydaniu nasledujúcich zväzkoch už nedošlo. V notíciách každej župy píše Matej Bel najprv o „starých obyvateľoch”, potom o súčasných, obyčajne v poradí Maďari, Nemci, Slováci, Ukrajinci a ďalší, ale pri niektorých slovenských stoliciach dáva na prvé miesto Slovákov. Každý národ má tu svoj portrét – dejiny, stručne o mravoch, o odeve a o zvykoch a napokon o zamestnaní.

   Belove predstavy o starobylosti a autochtónnosti Slovákov a o ich jazyku žili dlho aj v nasledujúcich generáciách a prispeli k rastu národného povedomia. Matej Bel ovplyvnil aj koncepciu slovenských národných dejín. Jeho koncepcia slovenskosti ovplyvnila významným spôsobom aj ideológiu slovenského národného hnutia /J. Kollár, A. Bernolák, Ľ. Štúr /. 
   Belovo vedecké i spisovateľské dielo, tlačené i nevydané spisy, by zaplnili celú knižnicu. Bel ako vedec a organizátor hádam dodnes patrí medzi najväčších z bývalého uhorského štátu. Mateja Bela po jeho smrti nazval uhorský literárny historik Alexius Horányi „Veľkou ozdobou Uhorska”. Ale už jeho učení priatelia ho označovali za „najslávnejšieho a najdokonalejšieho polyhistora”, za „histografa uhorského kráľovstva” a podobne. Ako vedec zasiahol totiž do viacerých odborov prírodných vied, predovšetkým však vynikol v histórii a v geografii, bol rešpektovaný aj v zahraničí: člen londýnskej Royal Society, berlínskej der Wissenschaften, jenskej Societas latina, olomouckej Societas incognitorum.

Pamiatky na Mateja Bela

     Medzi pamiatky na Mateja Bela patrí pamätná izba a pomník od J. Kulicha, ktorý sa nachádza v Očovej. V rôznych mestách sú po ňom pomenované ulice a zachovali sa i jeho. Stal sa taktiež aj hrdinom hry J. Soloviča Zvon bez veže.

Späť